Nemilé prekvapenie vo vlastnej reštaurácii

Už od malička som mal sen otvoriť si vlastnú reštauráciu, hoci som sa po škole viac než 20 rokov venoval úplne niečomu inému. Potom, čo deti odrástli a čím silnejšie som cítil, že potrebujem novú výzvu a stimul do ďalšieho života, som sa rozhodol konečne si tento svoj sen splniť, aj keď nepopieram, že ma od toho dosť ľudí odhováralo. Podnik sa teda podarilo otvoriť a spustiť prevádzku bez toho, aby došlo k nejakému významnému prekročeniu plánovaného rozpočtu. Ani s hľadaním zamestnancov, čo som pociťoval ako eventuálne pravdepodobne úplne najkritickejší bod, nebol zas až tak veľký problém, ako som predpokladal. Uplynul rok, ktorý je vždy považovaný za pomyselnú skúšku ohňom a všetko sa zdalo byť v pohode. Samotný fakt, že čísla nemali farbu červenú, ale čiernu a že sa podarilo vytvoriť z veľkej časti stálu klientelu chváliacu jedlo aj servis, čo dokladali až na výnimky prázdne taniere vracajúce sa do kuchyne, ma naplňoval veľkým optimizmom. Samozrejme, občas sa vyskytli konkrétne problémy - nie stále prišli kuchári presne na čas, nie vždy bol štandard komunikácie so zákazníkom podľa mojich predstáv, úplne čistota v kuchyni aj na place je taktiež večnou témou a tak by som mohol dlho pokračovať. Celkovo sa ale dielo podarilo.

Čo bolo pre mňa okrem iného skutočne dôležité? Pocit, že členom svojho vlastného týmu môžem dôverovať. Aj preto som sa snažil s personálom systematicky pracovať, motivovať a vsádzať na otvorený prístup. Myslím, že aj druhá strana to oceňovala. Moc ma teda nepotešilo, keď jeden z osvedčených čašníkov mi najprv oznámil, že sa z plánovanej dvojmesačnej stáže vo Veľkej Británii, v ktorej som mu určite nechcel brániť, po jej skončení k nám už nevráti. Takže túto komplikáciu sa po niekoľkomesačnom hľadaní a skúšaní podarilo vyriešiť a jeho miesto nastálo zaujal nový kolega, ktorý sa choval úplne profesionálne a schopne. Nemal som žiadne podozrenie, že by čokoľvek mohlo byť v neporiadku. Prakticky som nezažil jedinú sťažnosť. Napriek tomu som bol zvyknutý čas od času sa pozrieť do pokladničného systému, hlavne z analytických dôvodov. Keď som sa do toho trochu viac ponoril, spozoroval som, že v určitých dňoch bolo výrazne viac stornovaných účtov. Najskôr som tomu neprikladal väčšiu váhu. Skrátka sa občas stane, že sa čašník pomýli, vytlačí omylom účet, ktorý je potrebné potom stornovať. Napriek tomu mi to nedalo a začal som viac pozorovať, či väčší výskyt stornovaných účtov nie je spojený s konkrétnou smenou.

Nikdy som nebol priaznivcom kamerových systémov a podobných vecí na pracovisku, vždy som spoliehal viac na vzájomnú dôveru, napriek tomu som sa rozhodol nenechať nič na náhodou a pozrel som sa po dobrej kamere, ktorá by pasovala presne na tieto účely. S výberom som si nechal poradiť v predajni špecializovanej firmy SPYobchod. V porovnaní s inými investíciami, ktoré som musel v poslednej dobe učiniť, šlo v podstate o nenákladnú záležitosť.

Asi neprekvapím, keď poviem, že moje podozrenie sa bohužiaľ naplnilo a aj vďaka spomínanej kamere bolo aj podporené ťažko spochybniteľným dôkazom. Dotyčný pracovník, s ktorým som bol nútený sa logicky rozlúčiť, ani nemal príliš tendenciu zapierať, že v niekoľkých prípadoch fakticky štandardne skasíroval zákazníka a pritom spravil storno účtu. Samozrejme, nejaká škoda vznikla rádovo v tisíc eur, ale vďaka tomu, že sa na všetko prišlo aj za pomoci mini kamery Secutron UltraLife skrytej v pohybovom senzore od alarmu, relatívne skoro, predišlo sa škode rádovo vyššej, na ktorú sa úplne drtivou väčšinou môže vyšplhať pri dlhodobejšom systematickom používaní spomínanej nepoctivej metódy.

Pre mňa z toho vyplýva ponaučenie, že opatrnosť smerom k vlastným zamestnancom sa vyplatí aj pri uplatňovaní demokratického štýlu riadenia. Na druhú stranu, ani popísané nepríjemná skúsenosť nezmenila vôbec nič zásadného obecne na mojom prístupe k zamestnancom, ktorí majú samozrejme tiež významný podiel na tom, že môjmu vysnívanému podniku sa zatiaľ celkom darí.

Martin V.

redakčne upravené na základe reálneho príbehu nášho spokojného zákazníka.